Jana ChladnáZaradené do kategórií: Cestovateľské poviedky
Jana sa zamilovala!
Kto ho aspoň raz navštívil, vie, že Paríž má v sebe čosi, čo vás núti vidieť veci krajšie a farebnejšie. Je to mesto spojené s láskou, má rado prejavy nehy, praje zamilovaným a tí sa na oplátku radi prechádzajú jeho uličkami, pozorujú svetlá odrážajúce sa v toľko ospevovanej rieke Seina a šepkajú si milé slová určené len pre ucho toho druhého.
Jana bola v Paríži a zamilovala sa. Divoko. Bez rozmýšľania, náhle a nekompromisne. Tak ako sa to môže stať len raz za život a aj o ten jediný raz musíte prosiť vo svojich modlitbách. Svojho srdca cieľ uvidela úplne náhodou počas prechádzky mestom. Jej srdce začalo divoko búšiť, v bruchu jej začali tancovať motýle, vyschlo jej v krku a hlava sa jej zakrútila ako na kolotoči v Moulin Rouge.
Bola to láska na prvý pohľad, bol to Amorov ostrý šíp, ktorý ľahko prešiel cez Janin tvrdý pancier chladu a nezaujatosti a ľahko trafil jej po láske túžiacu dušu. Tá radosťou zaspievala pieseň toľko krát napísanú francúzskymi básnikmi, namaľovala prekrásnu budúcnosť farbami, ktoré vedeli vykúzliť iba najlepší majstri štetca.
Áno, bol to pocit, ktorý paralyzoval srdce i hlavu, pocit, ktorý veda nikdy nevysvetlí, pretože sa nachádza v sférach, ktoré nedosiahne. Myslela naňho celý zvyšok dňa, nedokázala ho a ani nechcela vyhnať zo svojho vnútra, užívala si ten moment, podvedome spomalila a uvedomila si, že ju oveľa viac tešia a zaujímajú maličkosti a detaily, ktoré zrazu videla.
Zaujala ju spievajúca si dievčina predávajúca kvety, ako bageta štíhly pekár s typickými francúzskymi fúzikmi, ale i mohutný mäsiar v kockovanej zástere pochutnávajúci si na kúsku šunky pred svojim obchodíkom.
S radosťou nakŕmila holuby pri rieke a keď do Paríža prišla noc a zažala svetlá, keď do ulíc vyšli dvojice držiace sa za ruky a očami si šepkali slová, ktoré nebolo potrebné vysloviť. Keď sa ruch mesta ukľudnil, keď pokojná noc uspala deň, vtedy Jana pochopila, precítila celou svojou existenciu, že žije. Že konečne je. Ach, aké krásne bolo dýchať!
Šťastná prišla na hotel a zaspávala s predstavami ako pôjdu spolu do reštaurácie na vynikajúcu večeru pri sviečkach, zatancujú si v srdci Paríža na romantickú hudbu, ako budú objavovať zákutia zamilovaných, ktorými je Paríž priam posiaty. Predstavovala si ako sa bude vedľa neho zobúdzať, keď prvé lúče slnka vniknú do izby, ako bude voniať a ako príjemné bude sa ho dotýkať.
Na druhý deň vstala a vychutnávajúc si každú chvíľku, pomaly sa naraňajkovala. Jedlo jej chutilo neobyčajne a novo, s chuťou si miešala kávu s mliekom a zasnene jedla kroasant, sladký ako jej nový život.
Bola v siedmom nebi, cítila stupňujúce sa vzrušenie pri myšlienke, že dnes ho uvidí znova. Nik zo spisovateľov nikdy nedokáže opísať jej ľahkosť, ktorá sa v nej usadila, ten pokoj, ktorý ju opanoval, ten príval, tú ohromnú vlnu jasu a svetla v jej duši. Vydala sa za ním uličkami, ktoré voňali a vyzerali zrazu inak, jej chôdza bola tancom a oči jej svietili farbou čistej oblohy.
Bol tam! Na tom istom mieste! Tak ako včera! Ako to bolo dávno, koľko nádychov a výdychov musela ešte urobiť bez neho, koľko myšlienok jej muselo prejsť hlavou bez toho, aby sa s ním mohla o ne podeliť, koľko radosti, túžby a očakávania sa nazbieralo v jej duši!
Jana sa pomalinky nadýchla, na chvíľku zatvorila oči vychutnávajúc si tento veľký okamih, kedy svet, vesmír i anjeli stoja na vašej strane, držia vás za ruky a radujú sa s vami. Okamih, kedy sa kľudne planéta mohla vychýliť zo svojej osi, okamih, kedy by sa mohlo stať čokoľvek a Jana by si to ani len neuvedomila.
Vkročila do obchodu a kúpila si ten prekrásny zlacnený klobúk.